V noci z 1. na 2. septembra 2006 sa stalo Humenné nevyhovujúcim miestom pre všetkých ľudí, ktorí sa svojím štýlom obliekania, účesom, či hudobným cítením nejakým spôsobom odlišujú. Do piatkovej noci sa mohlo zdať, že je všetko v našom meste v poriadku. Napríklad o nejakých násilnostiach s fašistickým motívom by vás možno ani nenapadlo premýšľať. A predsa...
V neskorých večerných hodinách si časť mladých ľudí všimla ako sa pri námestí prechádza skupina asi šiestich miestnych neonacistov v spoločnosti príslušníka mestskej polície, ktorému zjavne nerobilo problém so smiechom na tvári sa s nimi prechádzať. Niekoľko neonacistov vošlo provokovať do klubu, kde sa schádza alternatívna mládež. Tam slovne urážali prítomných a neváhali na nich vytiahnuť nože. Po odchode z klubu prešli námestím, kde fyzicky napadli jedno dievča. Na pomoc jej pribehla skupinka chalanov. Tesne pred zákrokom mestskej polície sa fašisti rozutekali mestom. Policajti tak museli riešiť už len fyzickú roztržku medzi jedným neonacistom a brániacim sa chalanom, ktorý nakoniec ostal v rukách štátnych orgánov a mladý fašista sa s viditeľným úsmevom na tvári pobral preč. Útoky však o chvíľu pokračovali ďalej, kedy po návštevníkoch klubu odchádzajúcich na hlavnú železničnú stanicu s pokrikmi a vášnivým skandovaním „Sieg Heil!“ začali hádzať sklenené fľaše. V zjavnom vytržení sa nad ránom skupinka asi 7–10 neonacistov nakoniec pobrala z malej železničnej stanice na hlavnú, kde fyzicky napadli skupinku mladých ľudí (vrátane ďalšieho dievčaťa) čakajúcich na ranný spoj domov. Pri konflikte neonacisti rozbili sklenené fľaše (jednu o hlavu chlapca). Po privolaní pomoci sa neonacisti rozbehli späť smerom do mesta, pričom sa ešte jeden z nich stihol otočiť s pokrikom, že sa vrátia a pobijú aj ďalších ľudí.
Na miesto činu bola ihneď privolaná rýchla zdravotná pomoc, ktorá poskytla ošetrenie a prevoz do nemocnice jednému zo zranených mužov s dvomi hlbokými bodnými ranami na chrbte. Druhý musel navštíviť lekára po trvajúcich zdravotných ťažkostiach po víkende. Je nutné podotknúť, že policajným zložkám trvalo opäť príliš dlho, kým dorazili a to aj napriek tomu, že sa incident odohral v hale stanice, ktorá sa javila ako bezpečné miesto (v priestoroch stanice sídli železničná polícia, ktorej príslušníci tam v tej dobe boli!).
Mesto sa nám môže javiť ako bezpečné i v nočných hodinách, no nie je tomu tak. Problém neonacizmu a neofašizmu je na východe Slovenska pomerne starý. Podobné útoky Humenné zažilo (aj keď asi nie tak brutálne) a zažili aj iné mestá. Tento cyklus pokoja a agresie doteraz nikto neprelomil. Polícia a súdy majú svoje „vysvetlenia“ a štatistiky činnosti. Nie však výsledky. Pritom toto nie je problém polície, ale nás všetkých, ktorí sa prizeráme a myslíme si „Veď to tých mladíkov prejde“. Ale ako? Samo? To ťažko. Navyše, sú tu stále ďalší a ďalší.
Koho budeme prosiť o pomoc, keď sa nám stane podobná vec? Ľudí, ktorí radšej utečú preč, skryjú sa a budú sa tváriť, že sa nič nestalo (a na krik obetí nezareaguje ani polícia, ktorá je doslova pár metrov od miesta činu, ako tomu bolo v tomto prípade)? Nanešťastie, to my sme tí ľudia, každý z nás, všetci cítime v takých prípadoch strach. A neonacisti ťažia práve z tohto.
Neonacizmus a neofašizmus je problém NAŠEJ KOMUNITY, našich sídlisk, našich ulíc, našich bytoviek, škôl a častokrát aj ľudí, ktorých sami poznáme. A určite sa dá urobiť viac ako len spoliehať sa na políciu alebo sa tváriť, že sa nás to netýka. Vždy sa dá urobiť viac. Niečo zmeniť. Osamote alebo spoločne. Za to, do akej miery budú neonacistickí primitívi vystrkovať rožky (a či v našom meste vôbec budú môcť pôsobiť, pracovať, či študovať – a teda mať skutočné podhubie a spoločensky tolerovanú oporu) sme zodpovední my sami. Pokým si to neuvedomíme, neexistuje žiadne riešenie tohto problému. Žiaľ, len to, že si to uvedomíme, nestačí...Ľudia budú ďalej chodiť vonku po nociach, budú sa chcieť aj naďalej baviť v nočných kluboch, diskotékach či v romantických dvojiciach na námestí a parkoch. Tentokrát ale s vedomím, že tu už nie sú sami, že fašizmus stále žije a je stále živou hrozbou.
Autor je členem Priame akcie Východ
(www.priamaakcia.sk)