Mondiali Antirazzisti, alebo Antirasistický Svetový pohár sa konal tento mesiac v dňoch 11teho až 15teho už po 11ty krát, tentoraz po novom na predmestí Bologne Casalecchio Di Reno. Nové miesto, rozľahlý športový areál s množstvom zelene, si pochvaľovali organizátori aj hostia a všetky aktivity s festivalom spojené tu nikoho a nič nerušilo. Ak ste o Mondiali Antirazzisti ešte nepočuli, ide o amatérsky futbalový turnaj, organizovaný pod hlavičkou FARE (Football Against Racism in Europe), ktorého sa zúčastnilo tento rok asi 200 teamov z celého sveta.
Ja som sa rozhodol navštíviť Mondiali po tom, čo mi ho jeden český svetobežník ospevoval ako jeho najlepšiu akciu minulého roka. Keďže v Bratislave ľudia radšej ako by niekam išli, trávia čas v práci alebo doma na Internete, dali sme dokopy krutú zostavu o počte dvoch ľudí a vzhľadom na naše možnosti sme sa do Bologne zviezli stopom. Ten prebehol hladko a ďalší deň na obed sme už mali za sebou obhliadku historického jadra mesta a prichádzame na miesto konania Antirasistického Worldcupu.
Za centrum Mondiali by sa dalo označiť provizórne námestie Piazza Antirazzista, kde sa človek mohol zorientovať po príchode a zistiť info o prebiehajúcich akciách. Boli tu tiež vystavené prezentácie jednotlivých teamov, ultras skupín, pár NGOčiek, nemeckej Antifa a prebiehali tu diskusie k veci v rodnej taliančine. Hneď vedľa bol kino stan, kde sa nonstop premietali dokumenty a spovede posledných živých partizánov a protifašistických bojovníkov, ktoré spracoval projekt ERA – European Resistance Archive (www.resistance-archive.org). V ďalšom zo stanov vysielalo špeciálny festivalový program Radio Asterisco a naživo tu prebiehali menšie koncerty, vstupy moderátorov a hostí a DJ-ské sety. Jedlo a pitie sa predávalo a konzumovalo v dvoch veľkých stanoch + stánkoch pomimo. Všetkého bolo dosť či už išlo o talianske špeciality, vegetariánske jedlo, kebab, pivo alebo čerstvé ovocné šťavy, talianski gurmáni to mali vychytané. Na chodníku popri nich na množstve pultov predávali rôzne distrá, ultras skupiny, či NGOčky svoje tričká, vymieňali nálepky a tak podobne. Stage, kde sa konali každý večer koncerty bol na veľkej lúke za nimi. Vystúpenia sa prirodzene niesli v multikultúrnom duchu a okrem viacerých variácii na ska-reaggae-punk-latino-etno-rapové fusion mi utkveli v pamäti akurát raperi La Methode. Taliansky Clash revival band - Clampdown som nevidel a chýry o tom, že zahrajú Los Fastidios ostali fámami, keďže tí si tu zahrali iba futbal a basketbal spolu s ostatnými. Prebiehalo tu ešte viac menších aktivít, ale nebudem už Vás aj seba nudiť ich vypisovaním. Proste, program bol plnohodnotne zabezpečený a človek si tu vždy našiel nejakú zábavu.
Takmer hneď po príchode do stanového tábora sme stretli zástupcov jediného českého teamu – Czech Punk. Tí mali síce najškaredšie dresy, ale inak to boli v pohode ľudia aj futbalisti a som rád, že som si mohol s nimi zahrať, hoci nám penaltové kolá o vlások unikli. Behom dňa sme sa ešte zoznámili so slovenskými zástupcami FARE alebo ĽPR (Ľudia Proti Rasizmu). Neviem, ale tvárili sa pomerne dôležito a záhadne a záhadní zostali aj po našej otázke, či by nás mohli zviesť naspäť ich autobusom. Neistotu ukončil až na druhý deň Vladko Sendrei, ktorý patrí vedľa Berkyho Mrenicu a Rytmusa k mediálne najznámejším slovenským Rómom a prišiel sem busom spolu so záhadnými zástupcami ĽPR, budapeštianskymi africkými študentmi a svojim cigánskym teamom FC Kokava. Vlado je sympaťák, v tom, že nás zvezú domov nevidel problém, jeho hráčsky káder tiež stál za to a my sme boli radi, že máme komu fandiť.
Ostatné teamy vyzerali tiež dosť štýlovo. Schválne nehovorím mužstvá, hralo tu aj veľa báb, dokonca v jeden deň mali vlastný turnaj. Niektoré teamy pôsobili skoro profesionálne, tak ako Bosna United, ktorí nakoniec skončili druhí, s trénerom, výstrojom hráčov... iné zas total amatérsky, ale aspoň bola sranda. Väčšina aspoň vyzerala dobre, keď už nevedeli hrať, úplne sa to tam hmýrilo samými antirasistickými a antifašistickými logami na dresoch a tričkách a občas aj kérkach. Raz za čas sa objavil aj nejaký ten kosák s kladivom, ale čo už, v Taliansku to hold berú inak :-) A ťažko im budem niečo vytýkať, keď vidím ako to na akcii organizačne všetko perfektne fungovalo a na to, že sa zišlo možno pár tisíc potenciálnych troublemakerov tam bola úplne priateľská atmosféra. Žiadny konflikt, nabúchaní černošskí biletári mali veget a ani si si ich nevšimol. Auto s fízlami som videl prejsť len raz okolo. Predstaviť si niečo také v našich pomeroch je čistá utópia.
Zloženie hráčov bolo naozaj pestré, našli sa aj starší ľudia – fotri, hralo veľa žien, rôzne národnosti a rasy, ultras, skinheadi, punkeri a hardcoristi, NGOčkári, antifa a antirasistickí aktivisti a aj plno nezaraditeľných ľudí, ktorí proste majú radi atmosféru tohto turnaja. Väčšinou ale všetko športové typy a žiadne socky, čo ma dosť potešilo.
Z tribúny štadiónu bol na väčšinu zo zápasov dobrý výhľad, takže ich sprevádzali väčšie či menšie povzbudzovačky a príjemnú atmosféru dopĺňal soundsystem, ktorý miešal známe hity, jamajskú muziku a iné štýly. Okrem futbalu prebiehali paralelne aj menšie turnaje v streetballe, volejbale a dokonca krikete, ktorého finále malo pochopiteľne veľký úspech hlavne medzi talianmi juhoázijského pôvodu.
Vypichnem ešte nejaké teamy čo som si zapamätal. Cenu za najkokotskejší názov u mňa určite vyhráva team Traktor Yolanda. Dobré dresy, hru aj ľudí mali v teame Antifa Kickers Kreuzberg. Páčili sa mi aj Infamous Youth, ultras z Bremen, tí tu na legal plochách robili aj pekné graffiti. Zaujímavý príbeh mali už spomínaní Bosna United. S vybavovaním víz a cestou na Mondiali im pomáhala luxemburská NGOčka a na bosniakoch bolo vidno ako si vážia a tešia sa z toho, že sú tu.
Poriadnym bordelom a skandovaním to dávali najavo aj počas piatkového antirasistického pochodu v okolí areálu, ktorý bol určite najlepšou streetparty, akú som zatiaľ videl. Spievanie chorálov, ktoré sa tu celé noci ozývali zo stanov s jedlom na celé severné Taliansko sa ešte znásobilo, všetci fanúšikovia povyťahovali vlajky, bubny, píšťalky, balóniky, delobuchy, svetlice, dymovnice a všetko možné a za nonstop spievania a skandovania vyrazili. Malo to perfektnú živelnú atmosféru, na každej lampe visel nejaký fanatik so svetlicou, časti sprievodu určovala tempo latino-karnevalová perkusná skupina, s asi 20timi bubienkami a hrkálkami, píšťalkami a troma tanečníčkami vpredu, proste čistá show. Nejako sa mi podarilo, že som išiel vedľa CU’84 – ultras Olympique Marseille a tie ich nekonečné chorály mi hrajú v hlave ešte teraz. Bol to, myslím že nielen pre mňa, jednoznačný vrchol celého podujatia. Ďalšie ultras skupiny som si zapamätal hlavne kvôli všadeprítomným nálepkám, najviac určite Chemie Leipzig a Droogs Frankfurt, ktorí majú v logu Monkeyho z The Adicts a nechýbali ani klasiky ako fans Schalke a St. Pauli.
Slávnostné vyhlásenie víťazov a ukončenie Mondiali bolo kvôli množstvu kategórii dosť zdĺhavé, väčšina ľudí už bola na odchode a bol som rád, že slovenský autobus sa zberal tiež. Bola to perfektná akcia z atmosférou jak z iného sveta a určite si ju nechcem nechať ujsť ani na budúci rok. Trochu sa aj divím, jak ma to chytilo, lebo inak niesom nejaký futbalový typ. Dúfam, že vytvoríme minimálne jeden bratislavský team, a že tam uvidím o dosť viac xichtov z Čiech a zo Slovenska, špeciálne z tých miest, kde funguje antirasistická ultras scéna.
Viac info a fotiek přímo na www.mondialiantirazzisti.org