Dňa 14.3.2009 v Bratislave prebehol „Pochod za národ.“ Malo ísť o najväčšiu nacionalistickú akciu za posledné roky, ktorá mala za cieľ pripomenúť si 70. výročie fašistického Slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom.
Historické pozadie tohoto dátumu nemienime širšie rozoberať. Pre nás totiž človek, ktorý poslal na smrť 70 000 slovenských Židov a vyznamenával príslušníkov SS bojujúcich proti domácemu odboju patrí jednoznačne na smetisko dejín. Je nám ľúto len to, že ho povstalci neobesili dolu hlavou na námestí ako jeho talianskeho kolegu Mussoliniho.
No späť k pochodu. Rozsiahla kampaň po všemožných neonacistických weboch nepriniesla organizátorom želané výsledky a účastníkov bolo iba približne 300. Sami uznáte, že na nacionalistickú akciu roka je to úboho málo.
Rôzne nehody sa podľa internetových zdrojov udiali organizátorom už o pár dní skôr. Neznámi ničomníci napadli Michala Laššáka, pobočníka vodcu Slovenskej pospolitosti, prezývaného príznačne Adolf. Udatný bojovník Dumbo vraj samozrejme stihol odplachtiť.
Neonacistické rozprávky totiž musia byť vždy s dobrým koncom, nech je pravda akákoľvek. Nepríjemnosti s mobilitou postihli aj vodcu SP Ivana Sýkoru. Jeho v minulosti ťažko skúšaný kaskadérsky automobil schopný parkovať na boku, zahorel vášňou k národu a na popol sa obrátil. Amen.
Na internete pribúdajú prvé sťažnosti nacionalistov plné gramatických chýb. Predtým nenávidené televízie v rukách židovských zapredancov, nechcú prísť natočiť Ivanov prísľub šrotovného. Náckovia vraj informovali všetky médiá, no podľa teórie Slovenskej pospolitosti sa báli reportáž odvysielať, pretože: „…by sa mohla verejná mienka obrátiť v prospech slovenských nacionalistov a namiesto stoviek by vyšli 14. marca do ulíc tisícky Slovákov.“ Ako inak.
V samotný deň pochodu nastali pre skupinky neonacistov hotové útrapy. Aspoň na pár minút mali náckovia možnosť nazrieť do mýtickej Valhally*. Niektorí štastlivci nazreli aj viackrát. Iné, známe tváre sa nenápadne ukryli v telefónnych búdkach, kríkoch a za fontánami, prípadne v ohnivočervenej škode octavia kombi.
Bývalý vodca Slovenskej pospolitosti Marián Kotleba zatiaľ na Hodžovom námestí skúšal provokovať políciu s pozdravom: „Na stráž!“ Kotleba veľmi dobre vedel, že prítomní fízli čakajú len na zámienku na zrušenie pochodu, ale túžba stať sa v očiach prítomných agro-skínov odvážnym hrdinom a martýrom, bola silnejšia ako zdravý úsudok.
Príslušníci neváhali a snažili sa natlačiť ručiaceho tura Mariána do policajného auta. Ten, aby umocnil svoj herecký výkon teatrálne skríkne: „Kľudne ma môžte aj zabiť!“ Takmer okamžite sa ku komédii pridajú ostatní náckovia a začnú na robocopov kričať: “Fašisti! Policajný štát!“ pričom očividne nechápu ironický nádych, ktorý dostávajú tieto slová z ich úst. Čerešničkou na torte je skandovanie: „Nech žije Kotleba!“ Je ozaj dojemné nechať svojim milovaným vodcom vytierať námestie a miesto pomoci mu radšej zavinšovať. Celkový dojem frašky umocňuje posledný prívrženec neonacizmu, ktorý v momente keď ho policajti ťahajú z fontány sa zmôže na srdcervúci dramatický výkrik: „Bratia! Mám dosť!“ Človeku až slzy vyhŕkli, cena akadémie je na ceste. Nárek neonacistov na internete sa stupňuje.
Policajný zásah na zhromaždení "Pochod za národ" (14. 3. 2009)
Chceli by sme poznamenať, že v žiadnom prípade neschvaľujeme policajný zákrok. Polícia zjavne konala na politickú objednávku, populistický Fico sa snaží zbierať aj takéto lacné body u svojich voličov. Nesúhlasíme s tým, aby sa trestalo za slová a znaky, nie sme ĽPR. Ak by náckovia nosili na tričkách hákové kríže a rozprávali o rasovej nadradenosti aspoň by každý okamžite vedel, čo sú zač.
Podľa našich informácií sa neskoro v noci neonacisti pokúsili napadnúť známy hudobný klub neďaleko centra Bratislavy. Na naše potešenie sa však osadenstvo opäť úspešne ubránilo a malacké auto útočníkov prešlo rôznymi športovými úpravami.
V nasledujúcich dňoch prišli dni internetového náreku neonacistov. Títo bojovníci proti systému nariekali nad políciou, ktorú vraj platia z daní a ona sa im vysmieva do tváre. Nariekali ako dostali bitku, dokonca viackrát a ako museli ísť po kamarátov na stanicu, aby ju nedostali tiež. Dievčatá nariekali, že sú predsa len dievčatá a nemajú rady bitky. Ako by na to náckovia niekedy brali ohľad, však? V každom prípade je aj tak zaujímavé sledovať ich splašené reakcie v prípade že im človek dá ochutnať ich vlastnú medicínu.
Trochu prihriať polievočku sa rozhodlo aj marginálne združenie „Vzdor!“, zložené výhradne z členov Socialistického zväzu mladých. Mohli sme sa dozvedieť, že organizačná schopnosť radikálnych antifašistov sa ukázala ako nulová, kým ich skupinka mladých boľševikov spolu s ďalšími účastníkmi sa postavila do trasy pochodu s cieľom zablokovať ho. Existujú rôzne formy odporu a každý má tú svoju. Je možné, že ak sa budú dopĺnať, bude efektívnejší. Nemyslíme si však, že zopár pacifistických boľševikov, ktorí videli náckov z okna posluchárne ich vysokej školy má právo vyjadrovať sa k nášmu spôsobu boja. Hlavne ak jeho efektivita je preverená časom. Myslíte, že náckovia sa v noci boja viac vašej blokády s maľovanými kamienkami alebo boxeru a teleskopu?
Nemáme vraj právo nosiť odznaky s Che Guevarom, aká rana! Nemáme záujem o takéto odznaky, ani ich pochybné spolky. Totalitnú ľavicu vo všeobecnosti považujeme za rovnako nebezpečnú ako pravicu. S jej nárastom sa preto bude stupňovať aj náš záujem.
O našej organizačnej schopnosti radšej nech hovorí niekto z viac ako dvoch desiatok neonacistov, ktoré sa s nami v tento deň stretli.
*poznámka - pre Mišku a Gabiku z Hlavu Hore, takto sa to píše: V-a-l-h-a-l-l-a
Antifašistická Akcia Bratislava
